Nikdy nevieš, čo sa stane... 7. časť

25. července 2007 v 23:36 | zani-bani
Vstali sme a Gustav sa bol umyť. Potom so išla ja. Prezliekla som sa do čistého oblečenia. Bolo 10:37. Keď sme obaja zišli dole, všetci, vrátane Georga sedeli za stolom a chystali sa raňajkovať.

"Dobré ránko," povedala som ja aj Gustav naraz. "Dobré ráno," povedali ostatní. Sadli sme si za stôl a mne sa silno zívlo. "Čo si sa nevyspala? Čo ste tam robili?" podpichoval ma Tom. "Tom!" zamračila sa mamka. "No dobre" povedal Tom a uškrnul sa. Darovala som mu vražedný pohľad a on mne tiež. Prišlo mi to smiešne, tak som sa začala usmievať. Nebola som veľmi hladná, iba som si dala rožok s maslom a džemom. To som ledva do seba vopchala. Po raňajkách som bola s Tomom a Billom odprevadiť Gustava a Georga domov. "Tak dnes o 19:00 u nás, ok?" povedal Bill Georgovi, keď vchádzal do domu. "Jasne. Čaute." "Maj sa," povedal Gustav a ja som zakývala Georgovi. "Vieš čo Bill?" ozval sa Tom. "No čo takého?" "Vieš o tom, že by sa ti hodil cop?" "Áno? Aj ja som nad tým rozmýšľal," povedal Bill a chytil si vlasy do copu "Och nie. Pomýlil som sa," povedal Tom a začal sa rehotať. Neovládla som sa a aj ja som podľahla smiechu. Skoro som prestala dýchať. Zabehlo mi a silno som sa rozkašlala. Nemohla som nabrať dych. "Čo ti je? Si ok?" vykrikovali chalani. Ale ani jedného nenapadlo pobúchať ma po chrbte. Našťastie išlo okolo nejaké dievča. Pribehlo ku mne a buchlo ma po chrbte. Konečne som sa nadýchla. "Ďakujem," povedala som so slzami v očiach. Keď som sa obrátila uvidela som známu tvár. "Maťka?" "Ešteže som bola nablízku," povedala a usmiala sa. "Som ti vďačná." "To je úplne v pohode." "Keď už sme sa stretli, chcela som ťa na dnes pozvať na našu súkromnú párty. Začína sa o 19,30 v klube Félix. Ak nevieš kde to je..." "Áno, jasne, viem kde to je," skočila mi do reči a usmiala sa. "Tak ok. Čakáme ťa.," povedala som s donúteným úsmevom, pretože ma strašne škrabalo v hrdle. "Super. Som rada," povedala. Nemohla som si nevšimnúť, aký pohľad hádže na Billa. Ona sa do neho zacvakla. Vlastne prečo ma to prekvapuje? Veď je do neho zacvaknutých ďalších milión dievčat. "Sorry, musím ísť. Mama ma poslala do obchodu," povedala. "Maj sa," ozvalo sa a už jej nebolo. "Georg ju zase prepásol. No čo už," povedal Bill a víťazne sa uškrnul. Tomovi zazvonil mobil. Vytiahol ho z vrecka, pozrel na displej a vzdialil sa od nás. Nechápavo som na neho pozrela. Nikdy neodbieha keď telefonuje. Aj keď má súkromné hovory. Toto ma ozaj prekvapilo. "Od kedy telefonuje potajomky?" opýtal sa Bill. Pokrčila som plecami a Gustav nadvihol obočie. Absolútne ma to vzalo. Ako keby nám niečo tajil. Keď sa konečne vrátil, vyzeral vyplašene. "Kto ti volal?" opýtala som sa. "Nikto. To bol len omyl." "Áno? A preto si s tým "omylom" telefonoval asi 3 minúty?" opýtal sa Bill. "Nechajte to tak. To nieje vaša vec!" skríkol Tom nahnevane. Takého som ho ešte nevidela. Tváril sa, ako keby mu zakázali chodiť s Miškou. Pustila som ruku Gustavovi a chcela som objať Toma. Keď som ho objala, pevne ma stisol, ako keby ho niečo veľmi trápilo. "Si super sestrička. Mám ťa veľmi rád," povedal ako keby umieral. "Aj ja ťa mám veľmi rada," povedala som. Cítila som, že Tom plače. Keď sme sa pustili, nasadil si slnečné okuliare. Rozhodne plakal. Ale čo ho mohlo tak rozcitlivieť? "Tom? Rozišiel si sa s Miškou?" vyhŕklo zo mňa. "Nie. To našťastie nie. Neboj, raz sa to dozvieš." "Lenže kedy bude to raz?" opýtala som sa, no odpoveď som nedostala. Zastali sme pred Gustavovým domom. Veľmi dlho sme sa lúčili. Nemohla som sa od neho odtrhnúť. Bill a Tom len stáli a pozerali na nás. Keď sme sa konečne dolúčili, pošepkal mi: "Ľúbim ťa." "Aj ja teba," povedala som mu. "Čaute," povedal Gustav Tomovi a Billovi. "Čau. Večer u nás," odpovedal Bill a Tom prikývol. "Ahoj zlatko," povedal mi a vošiel do svojho domu. Pobrali sme sa domov. Celou cestou sme boli potichu. Neviem nad čím rozmýšľali chalani, no ja som myslela na Tomov telefonát. Bola som hrozne nedočkavá. Ale ovládla som sa. Domov sme prišli akurát na obed. "Mami, môžeš na chvíľu?" povedal Tom a mamka s ním išla do ich spálne. O niečom sa rozprávali. Tom mi pripadal čoraz čudnejší. Keďže sme nemali s Billom nič na práci, rozložili sme taniere a príbory. Keď sme to mali hotové, Bill zobral nôž a vyzval ma na súboj. Začali sme sa "mečovať" príborovými nožmi. Nahlas sme sa smiali a blbli sme ďalej. Bolo to super na uvoľnenie. "Aj tak som lepší," zahlásil Bill. "Ha- ha, vtipné," povedala som a šťuchla som ho pod rebro. On ma jemne štipol do pleca. Neverím, že by mi dokázal ublížiť. A ani ja by som to nedokázala. Mala som ich oboch veľmi rada. Na kuchynskom stole bola položená varecha. Neváhala som, zobrala som ju a plesla som s ňou Billa po zadku. Ozval sa zvuk, ako by som buchla po nejakej krabičke. "Bill, čo máš v zadnom vrecku?" opýtala som sa automaticky. "Nič, čo by som mal mať," odpovedal a na tvári sa mu objavil vydesený výraz.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti Georg?

Áno.
Stred.
Nie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.